Zaměřovač

Zážitky virtuálneho pilota 1

Simulátoru Falcon 4.0 som sa začal venovať hneď po jeho oficiálnom vydaní a tento simulátor ma okamžite "dostal". Preto veľké bolo moje sklamanie, keď po vydaní niekoľkých patchov, Microprose oznámil oficiálne ukončenie podpory tohto simulátora. Tento krok bol vtedy pre mňa nepochopiteľný, pretože mi bolo jasné, aký potenciál tento simulátor "skrýva". Následne, nesmierne bolo moje nadšenie, keď sa tento potenciál rozhodli zveladiť "samozvaní nadšenci". Veci ako Superpack2 a 3 som doslova "hltal". Ďalší "vývoj situácie" - SP4, FreeFalcon3 a 4, F4 Allied Force - jednoznačne ukázal, že koncepcia Falcon-u 4.0 bola (a je) nadčasová.

Keďže recenzií na tému Falcon bolo viac ako dosť, skúsil som pohľad na tento simulátor pojať trošku neštandartne – formou akýchsi virtuálnych zážitkov, zažitých v konkrétnych simulovaných akciách. Tzn. že všetko čo bude ďalej nasledovať sa mi naozaj stalo pri mojích letoch, akurát je to podané trošku "beletristicky" ...

Vyzeralo to ako celkom pokojná CAP hliadka, akých som v predchádzajúcich dňoch absolvoval niekoľko. Aktivita nepriateľa v našej oblasti nebola veľká. Pri predchádzajúcich letoch sme síce na svojich radaroch zanamenávali nejaké bogies (nepriateľské lietadlá), ale tie sa nám radšej v úctivej vzdialenosti vyhli. A ani my sme žiadny stret nevyhľadávali. Všetko nasvedčovalo tomu, že táto misia sa nebude v ničom odlišovať od tých predchádzajúcich, aj keď od začiatku tohto letu som mal taký neurčitý pocit - už príliš dlho sme mali celkom pokojný život. To sa ale malo v najbližších chvíľach zmeniť.

Počasie nádherné, čistá modrá obloha bez jediného obláčika. Všade kľud, radar "prázdny". Predo mnou už len jeden otočný bod a ide sa domov. Moje myšlienky čoraz viac odbiehali k dobre vychladenému pivu, ktoré som si chcel dopriať po skončení tohto letu. V akejsi neurčitej predtuche som sa len tak mimochodom pozrel smerom k svojmu pravému krídlu a uistil sa, že moje "číslo" je tam kde má byť. Otočím pohľad naspäť do kokpitu a v tom istom okamihu je zrazu po idilke - radarový kontakt ! Obrazovka radaru by ma nijako nevzrušila keby ukazovala to čo v minulých dňoch. Lenže tento kontakt bol úplne iný ...

"Dofrasa, veď je celkom blízko, necelých 10 NM a letí priamo na mňa. Kde sa tu tak zrazu vzal ?!".

Neviem čo je to za éro - vidím len dymovú stopu za jeho motormi. Moje "číslo" je ticho. V okamihu keď sa chystám dostať ho do radarového zámku, zazriem bielu stužku ktorá sa začína ťahať od tej dymiacej bodky smerom ku mne. V návale adrenalínu si uvedomím len jedno - nevyzerá to dobre !!! V hlave mám absolútny chaos - mám snahu urobiť milión vecí naraz ... S hrôzou však zisťujem že nerobím nič ! Uplynula sekunda, možno dve. Zrazu sa myseľ vyjasní, nastupuje logika, začínam automaticky vykonávať postup ktorý som toľko do zblbnutia trénoval v rámci cvičných misií.

Bleskové zhodnotenie situácie - nepriateľská raketa prilieta z prednej polosféry smerom ku mne, RWR je ticho, takže infra-potvora, OK.

Takmer v tom istom okamihu začujem moje "číslo" ako reve "Fox 2 inbound "

Aká je konfigurácia mašiny ? CAT I, OK.

Prepínam ECM program #2.

"OK, ešte chvíľu vyčkať, načasovanie je dôležité ..." - opakujem si sám pre seba.

"Ešte počkať, len sa neunáhliť, ešte chvíľočku ..."

"Teraz !!!" - zapínam forsáž, vyhadzujem fléry a nakláňam mašinu na pravé krídlo v snahe vykonať čo najostrejší barel roll ...

Zrazu ma obleje studený pot, keď si uvedomím že niekde vpravo odo mňa je moje "číslo". Obrat mám takmer dokončený, strmo klesám, s wingmanom som sa nezrazil - keďže ešte stále vnímam že som v lietadle, ktoré zdá sa, drží pohromade. Infra-beštia prelieta po mojej ľavej strane a vybuchuje vysoko nado mnou. Vyrovnávam mašinu a začínam točiť ľavú stúpavú zatáčku v snahe dostať sa tomu bastardovi na "kobylku" . Vystreľujem ako raketa do neba - ale kde je ? Sklopím nos k zemi a pozerám naľavo, napravo v snahe nájsť banditu.

Som dezorientovaný, neviem kde je ...

Strácam drahocenné sekundy, k panike nemám ďaleko ...

Môj stav zúfalstva "vylepšuje" wingman svojím "Fox 2 inbound".

Vypúšťam dávku flér, zapínam forsáž v snahe vypadnúť preč. Bleskovo sa pozriem za seba - tesne za mnou to buchlo. Zatiaľ som celý a zdá sa že ďalej letím - neschytal som to ! Ďalej točím ľavú zatáčku v horizonte.

Počujem ďalšie wingmanovo "Fox 2 inbound" a ďalší výbuch za mnou. Teraz to buchlo o voľačo ďalej. Forsáž smaží naplno, chcem sa dostať z tejto prekliatej situácie, ale dnes nemám šťastný deň - s tou forsážou som to prehnal, začína sa mi zužovať zorné pole, dokelu ... Ak nechcem skončiť s tmou pred očami, musím zvolniť zatáčku. Tým pádom ale budem mať bastarda priamo za sebou. Risknem to. Sťahujem forsáž, uvolňujem knipel, mierne stúpam - videnie sa dostáva do normálu. Pohľad za seba - bastard je samozrejme tam a sakramentsky blízko. Dofrasa, je to MiG-29. Počujem duté zabubnovanie a vzápätí nepríjemné hvízdanie striel obtierajúcich sa o moju skvelú mašinu. Skúšam krátku forsáž, funguje, takže motor to neschytal. Aj lietadlo, zdá sa, reaguje na pohyby knipla normálne - takže aj riadenie je OK.

"Sviniar, ani strieľať poriadne nevieš !!!" snažím sa zdvihnúť si sebavedomie.

Zdá sa že ma netrafil, ale bolo to tesné ! Moja situácia sa ale nijako nezlepšila. Éro s nosom do neba a fatálne klesajúcou rýchlosťou je ako ryba na suchu. Dokelu - robím jednu somarinu za druhou. Nervy mám vybičované do maxima. Srdce divo bije niekde v krku. Lenivo sa prevaľujem v priestore takmer na pádovej rýchlosti.

"Kde do ri.. je wingman ?"

"Prečo toho bastarda už dávno nezložil ?"

S plnou forsážou sa snažím nabrať rýchlosť. Vzápätí počujem ďalšie bubnovanie a tentokrát nemám toľko šťastia ako pred chvíľou. Éro sa otriaslo. Obrazovka radaru zhasla, HUD mám tiež "vyčistený". Forsáž ale naďalej pracuje, takže motor by mohol byť OK. Radšej ju ale vypínam a sťahujem otáčky motora. Ak je aj motor "chytený", mohol by sa mi eroplán rozpadnúť pod zadkom. Konečne sa prevaľujem cez chrbát a nosom smerujem k zemi - nech mi k rýchlosti pomôže gravitácia. Tento môj stav zrejme presviedča banditu že som to totálne schytal a už len voľným pádom neomylne smerujem vypomôcť miestnym roľníkom v jarnej orbe, pretože bandita sa odpútava a zdá sa že letí preč. Skúšam ako to vyzerá s mojími Sidewindermi pyšne sa vypínajúcimi na závesníkoch. Skúšam ich dostať do režimu warm - bezúspešne. Od tejto chvíle sú len kusom nepotrebného železa. Krátka dávka z kanóna - funguje, forsáž takisto, ej keď éro je akési lenivšie. Pohľadom dolu do kokpitu sa uistím že som stále CAT I. Prepínač je v správnej polohe, ten posledný zásah asi "dosť nevhodne zapôsobil na riadenie". Skúšam zavolať wingmana, ale v éteri je ticho. Takže s najväčšou pravdepodobnosťou som prišiel aj o "číslo" – "skurve.. deň !!!" Hodnotím svoju neradostnú situáciu - motor funguje, riadenie ako-tak tiež, kanón strieľa, aj keď nemám čím mieriť - HUD sa po druhom zásahu odobral do "večných lovíšť". A aby srande nebol koniec, bandita letí v stretávacom kurze priamo na mňa. Už ho mám v HUD-e (keby tak fungoval), strieľam dlhú dávku - nič. Bandita preletel za mňa a obracia. S plnou forsážou obraciam tiež. Lietadlo je neskutočne lenivé. Betty zahlási Bingo. Paráda, pri dnešnom mojom šťastí sa vôbec nebudem čudovať keď sa zrazím napríklad s UFOm ! Banditu mám priamo pred sebou, rýchlo sa približuje, strieľam "od pása" ďalšiu dlhú dávku. Z banditu vyrazil malý čierny obláčik a na okamih mám dojem, že sa mu lietadlo zakymácalo zo strany na stranu - snáď som ho len netrafil ?! V okamihu sekundy ma prelieta, pozerám za banditom ako za sebou ťahá čiernú dymovú stopu. Obraciam mašinu za ním. Nie, forsáž to nie je. Bandita začína pozvoľna klesať k zemi. Snažím sa ho nestratiť z dohľadu. Dostávam sa do pomerne dobrej pozície. Ak sa v nej udržím, možno budem môcť znova vystreliť. Moje úvahy však preruší banditov náraz do zeme. Výbuch a bastard končí v kúdole dymu a prachu. Vyrovnávam lietadlo a snažím sa skonsolidovať svoju nervovú sústavu. Skúšam zistiť čo z avioniky mi funguje. No, pravdupovediac moc toho nie je. Prepínam do režimu NAV a skúšam prepínať steerpointy - samozrejme že to nefunguje. Fajn, neviem kde som, neviem ktorým smerom je základňa. Keď sme začali "naháňačku okolo búdy", bol som už pomerne blízko k letisku. Dúfam len, že v zápale boja som sa od neho príliš nevzdialil. HSD našťastie funguje a tak hľadám dva krúžky vedľa seba, čo by mala byť home base s alternatívnym letiskom. Mám to, som pomerne blízko. Obraciam sa tým smerom a nahrubo letím podľa HSD. Stále vyvaľujem oči pred seba či niečo neuvidím. A naozaj, trvá to len krátku chvíľu - letisko je predo mnou a trochu naľavo. Zahlásim letovej kontrole núdzové pristátie. Slečna mi popraje good luck. Nasleduje trocha manévrovania aby som sa dostal do osi dráhy, vysúvam brzdiace štíty a podvozok. Rýchlosť kontrolujem na analógovom budíku, výšku len vizuálne. Ide to rýchlo, už som nad prahom dráhy, mám trochu väčšiu rýchlosť. Nemajúc kontrolu zostupového uhla, som sa v snahe sadnúť čo najjemnejšie dostal pod zostupovú rovinu - môj zostup je príliš plochý. Hlavný podvozok sa dotkol dráhy. Nasleduje mierny odskok a nové dosadnutie, teraz už definitívne. Aktivujem riadenie prednej podvozkovej nohy - mám sa vôbec čudovať keď zisťujem že nefunguje ? Som trochu z osi dráhy a ak nezačnem okamžite brzdiť, tak tú jarnú orbu predsa len zrealizujem. Brzdím o dušu, brzdy škrípu, ale nestačí to - schádzam z dráhy, našťastie ale zastavujem tesne vedľa. Na tráve ma to stočilo smerom k dráhe, takže mierne zvyšujem otáčky motora v snahe dohrabať sa späť na runway. Po chvíľke sa mi to aj podarí. Znova skúšam riadiť smer predným kolesom, ale nejde to. Tak teda bezvládne zastavujem v strede dráhy s lietadlom šikmo na jej os. Nebolo to práve najvydarenejšie pristátie, ale s mašinou v tomto stave to lepšie nešlo.

A hlavne, po tom čo som dnes prežil, je mi to aj tak jedno ...

Ešte hodnú chvíľu po tomto lete mi trvalo kým som sa dostal do normálu - prispela k tomu aj fľaša akurátne vychladeného piva, vypitá na počesť môjho wingmana. Nikdy som sa nedozvedel kedy a ako som oňho prišiel ...

NINJA