Zaměřovač

Zážitky virtuálneho pilota 4

Máme ostrú hotovosť - sedíme v kabínach svojich Su-27 s nahodenými motormi a čakáme čo sa bude diať. Počasie je absolútne hnusné. Aj keď je ráno a Slnko sa už určite vyhuplo nad obzor, mne to tak nepripadá. Je hustá nízka oblačnosť a tma - skoro ako v noci. Celé to ešte „vylepšuje“ hmla „rozplácnutá“ nad morom aj pobrežím. Skutočnosť že svitá, prezrádzajú len okolité vrcholky hôr, ktoré sú osvetlené rozptýleným slnečným svetlom, ktoré sa dokázalo predrať cez hustú oblačnú prikrývku.

Chlapi od radarov hlásili niekoľko letiacich objektov smerujúcich k nám. Zatiaľ nie je jasné čo sú zač, koľko ich je, ani kam vlastne letia. Naše lietadlá sú plne naložené palivom a raketami do posledného závesníka. Na konce krídel sme dostali aj mohutné rušiace kontajnery – takže ak nejde o planý poplach, asi môžeme očakávať „zábavu najhrubšieho zrna“. Po krátkom čakaní sa „veci“ zrejme vyjasnili, pretože prichádza pokyn k vzletu s povolením útoku na prilietajúce stroje.

Dávam plný plyn a vediem celú našu štvorčlennú zostavu do akcie. Tryskáč sa lenivo s kymácavým pohybom nosa rozbieha po betónovej panelovej dráhe. Naberám rýchlosť. Priťahujem knipel a lietadlo sa dvíha zo zeme. Prelietavame blízky záliv a s plnou forsážou smerujeme do oblačnej periny. Mám v úmysle dostať sa nad mraky a tam počkať na zvyšok skupiny. Letím v smere od prilietajúcich protivníkov – chcem získať trochu času a priestoru, aby som mal možnosť zhodnotiť situáciu. Akonáhle som sa vyhupol nad mraky, vletel som do krásneho slnečného rána – až sa človeku ani nechce veriť že nie je na cvičnom lete, ale v ostrej akcii. Pozriem ponad svoje pravé rameno a zisťujem že sme tu všetci. Dávam plnú forsáž a polpremetom nasledovaným polvýkrutom vediem svoju formáciu v ústrety nepriateľovi. Medzičasom sa dostala do vzduchu aj A-50tka a tak datalinkom dostávame na MFD obraz situácie v okruhu 128km bez toho, aby sme zapli vlastné palubné radary.

Máme pred sebou tri kontakty – dva priamo na stretávacom kurze, tretí prilieta zľava, s polohovým uhlom približne 30st. Tento ma zatiaľ nezaujíma – prví dvaja sú bližšie. Všetci traja jedovito „prskajú“ do okolitého priestoru rušiace signály. To značí, že ak ich aj zachytíme našími radarmi, nebudeme mať údaj o vzdialenosti, takže steľba za takejto situácie je dosť lotéria. Nič sa nedá robiť - musíme bližšie. Vysielam svoje čísla 3 a 4 na priamy útok proti prilietajúcej hávedi, kým ja s 2jkou sa pokúsime letieť trochu mimo, s úmyslom napadnúť ich od boku, alebo ak sa podarí, obletieť ich a vrhnúť sa na nich zozadu. Stále letíme s vypnutým radarom. 3jke a 4rke dávam povel zapnúť rušičky. Ako sme sa priblížili, zrazu sa skoro každý radarový kontakt „rozsype“ na dva ďalšie. No fajn, zrazu máme plné nebo „škodnej“. V okamihu keď míňame najbližšieho nepriateľa a vyzerá to že náš úskok sa nám môže podariť, môj výstražný systém sa rozozvučí v pravidelných intervaloch – lesť nám nevyšla, niekto nás objavil a už aj na MFD vidím ako sa dvaja bastardi obracajú rovno na nás. Je po momente prekvapenia, sme prezradení – zapínam rušičku. To isté robí aj moja 2jka ktorého posielam do boja. Na nejaké ďalšie taktizovanie nie je čas. Zameriavam prvého nepriateľa. Sme blízko, takže aj keď ruší ako „o život“, môj radar preniká jeho elektronickou bariérou a môžem strielať. Vypaľujem raketu, zameriavam ďalšieho a pálim, znova zameranie a ďalšia moja raketa letí k ďalšiemu svojmu cieľu. Či som trafil – neviem. Jednak útočím zo vzdialenosti bez vizuálneho kontaktu a jednak nemám čas overovať si zásah. Túto zábavu v okamihu prerušuje výstraha, ktorá mi dáva jasne na vedomie že „niečo“ po mne ide. Okamžite obraciam od nebezpečnej oblasti, urobím niekoľko úhybných manévrov a „pumpujem“ okolo seba klamné ciele. Skúšam schovať sa „v teréne“ - bruchom lietadla takmer šúcham vrcholky stromov. Snažím sa využiť každú terénnu nerovnosť aby som sa stratil z nepriateľovho radaru, ktorý sa rozhodol ma prenasledovať. V nízkom prízemnom lete kľučkujem pomedzi kopce a s plnou forsážou usilujem striasť sa dotieravca. Už to trvá dosť dlho a stále sa ma drží. Začínam mať obavu o palivo – v tomto letovom režime a letovej hladine motory hltajú kvantá kerosínu. Našťastie to môjho prenasledovateľa prestalo baviť a tak sa – pravdepodobne tiež kvôli palivu – na mňa vykašľal. Ešte chvíľu letím týmto kurzom aby som sa uistil že naozaj už nejde za mnou. Akonáhle sa ubezpečím že vzduch je zasa čistý, obraciam mašinu k jeho pozícii. Okamžite sa objaví na mojom radare. Má síce aktivovanú rušičku, ale bezproblémov ho dostávam do radarového zámku a pálim. A už len sledujem ako sa raketa neomylne navádza na cieľ. V priebehu pár sekúnd sa na konci stopy ktorú nechala za sebou moja raketa, objaví ohnivá guľa – neklamný to znak že raketa vykonala čo sa od nej požadovalo. Snažím sa zrovnať si svoju nervovú sústavu a vniesť do zmätku v hlave aký-taký poriadok. V prvom rade zisťujem svoju polohu.

Predchádzajúca divoká naháňačka – kedy mi bolo srdečne jedno kam letím – ma dostala naspäť pomerne blízko k domovskému letisku. Skúšam znova sformovať svoju útočnú skupinu, ale v éteri je ticho - a to rozhodne nie je dobré. Zrazu ako blesk z jasného neba sa ozval tresk a lietadlo sebou otriaslo. V okamihu som zase v strehu – nervy vybičované na maximum. Toto asi nebola raketa a moju úvahu potvrdzujú trasírky projektilov ktoré ma sprava len tesne míňajú. Prudko zatočím doľava – samozrejme mám za sebou nepriateľský stroj. V tom zmätku sa mu podarilo nepozorovane dostať sa ku mne na dostrel. Aby sa neprezradil, blížil sa ku mne s vypnutým radarom. Stále točím doľava. Točí za mnou. Ale moje lietadlo je hrozne lenivé. Dostal som zásah do ľavého krídla – chýba na ňom celý elevón a od krídla sa vynie bliela stužka. Takže mám v krídle dieru, strácam palivo a za sebou mám dotieravca, ktorý ma chce poslať k zemi. Stále letí za mnou bez toho, aby sa pokúsil zamerať ma radarom. Je možné že mu radar ani nefunguje, preto skúšam stratiť sa mu v mrakoch. Môj predpoklad bol – zdá sa – správny. Akonáhle som sa dostal nad oblačnosť, zistil som že už za sebou nemám nikoho. Naštavaný na nepriateľa - a aj na seba - že sa mu nepozorovane a beztrestne podarilo ma tak nepríjemne prekvapiť, som sklopil nos mašiny znova k zemi a znova som sa ponoril do tej hnusnej oblačnej brečky s odhodlaním že ho dostanem. Keď som ho však dostal na obrazovku radaru, zistil som že je už dosť ďaleko a upaľuje smerom tam odkiaľ prišiel. Zrazu všetko stíchlo a ja som sa pokúsil dostať do normálu svoje nervy. Chvíľu som takto relaxoval, keď som si uvedomil, že to ticho je akési čudné – príliš výrazné. Dávam teda plný plyn a … nič. Ticho. Vtedy mi to došlo a pohľad na otáčkomer a palivomer ma v tom uistil – som bez paliva. No výborne, podarí sa mi prežiť bitku aby som sa o chvíľu rozbil kvôli prázdnym nádržiam o nejaký kopec ? Tak to teda nie ! Som rozhodnutý dostať eroplán na dráhu letiska - aj bez motorov. Letisko nie je ďaleko. Ale som nízko, preto nasadzujem miernu pravú stúpavú zatáčku. Súpam až kým mi rýchlosť neklesne na 300 km/h.

Potom prechádzam do mierneho klesania v snahe udržať sa na rýchlosti. Lietadlo pomaly, ladne vyklesáva k pristávacej dráhe. Udržujem rýchlosť, ale na jej úkor spotrebovávam veľa cennej výšky. Skúšam teda udržať výšku na úkor klesajúcej rýchlosti. Nie toto sa nepodarí. Dostal som sa až k pádovej rýchlosti. Som nízko, lietadlo už skoro neletí dopredu – začínam sa prepadávať. Tak a je to v háji ! Vystreľujem sa z kabíny. Lietadlo dopadá a vybuchuje tesne pred prahom dráhy a ja hojdajúc sa na šnúrach padáka pristávam vedľa trosiek, ktoré ešte pred chvíľou boli mojím skvelým strojom ...

Návrat na letisko bol síce „po svojich“ - ale hovorim si že: Každý let pri ktorom pilot prežije je dobrý let ...

Autor: Ing. Popardovský Vladimír, PhD.

Publikováno: 18.12.2007